Keď na základnej škole vyhral okresnú olympiádu v chémii, mal pocit, ako keby dostal Nobelovu cenu. Veľmi ho to namotivova­lo a chémii začal venovať ešte viac času, ako dovtedy. Hodiny a hodiny v chemickom laboratóriu či nad výpočtom rovníc látko­vej bilancie sa pretavili do ďalšieho úspechu. Ako sám skromne hovorí, nedosiahol vtedy žiaden závratný úspech. Dotiahol to na víťaza krajského kola, no o jeho osude bolo od toho momen­tu rozhodnuté. „To bola skutočne rozhodujúca chvíľa v mojom živote. Odvtedy som sa oveľa vážnejšie začal venovať chémii.“

Najsilnejšie spomienky sa mu viažu k učiteľke chémie Anne Macákovej „Na hodine nám vždy ukazovala hrozne zaujímavé experimenty. Tak som jedného dňa za ňou po hodine zašiel, či nemá o tých experimentoch nejaké knižky.“ S energic­kou, ráznou a hlavne zapálenou učiteľkou je Robert Mistrík dodnes v kontakte. Keďže to bola práve ona, ktorá stála za zrodom jeho kariéry, vybral si ju ako prvú osobu, ktorá mu podpísala petičný hárok na odštartovanie prezidentskej kandidatúry. „Nikdy som na ňu nezabudol, aj keď sme sa dlhé roky nevideli.“

Anna Macáková neučila „sucho“ a vždy mala po ruke nejaký zaujímavý experiment či príklad z praxe. Práve to je podľa Roberta Mistríka kľúč k tomu, ako učiť prírodné vedy. Prí­kladom môže byť podľa neho displej smartfónu, na ktorý sa ľudia denne dívajú. „Tu sa dá učiť napríklad to, prečo má jedna chemická látka napríklad zelenú farbu a iná zasa mod­rú. To je všetko fyzikálno-chemický princíp. Tých príkladov v prírodných vedách je samozrejme obrovské množstvo.“

Na gymnáziu sa nakrátko pohrával s myšlienkou, že by si na­miesto chémie vybral kariéru v astronómii. Chémia ho nikdy neprestala baviť, no lákali ho aj iné vedy, vždy však prírodné. Práve tie mu poskytovali odpovede na to, čo ho vždy zaují­malo najviac – ako svet okolo nás funguje.